blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG programalice
ČLÁNKY
GALÉRIE
DISKUSIE
4
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
ProgramAlice



Cesta do divočiny
pridal ProgramAlice 20.4. 2014 o 16:56



Jedného krásneho slnečného dňa, som sa zobudila a rozhodla, že by bolo treba skrotiť nejaké aligátory, a tak som sa činila. Kúpila som si klobúk a bič ala Indiana Jones a k tomu tri lístky na cestu. Jeden pre mňa, druhý pre môjho otroka BruceLee1991 a tretí pre nášho parťáka Sir Draka ( tento počet spolucestujúcich bol stanovený z praktických dôvodov -musím mať niečo v zásobe, ak by sa vyskytla zlá situácia a žralokom, aligátorom, či krokodílom by bolo treba niečo predhodiť... )

 

Cieľ našej cesty nebol ďaleký, práve naopak, bol presne tak blízko, aby naše malé mechúriky koščúriky vydržali danú cestu.  Počula som, že v danom mieste sú aligátory vcelku veľké a tučné, nebolo o čom teda váhať, Budapešť -  Zoo a Tropikárium čakalo len na nás.

 

Vstávalo sa ľahko, keďže ja nikdy nespím, 4:15 som bola v pozore a tým pádom môj otrok nemohol zaháľať, pripravil mi nosidlá a hybaj ho s nimi na stanicu. Tu sme nastúpili do autobusu a čakali, čo sa bude diať – prišli sme na to, že v celku nič. Situácia sa zmenila, keď o niekoľko zastávok ďalej nastúpil k nám v inom meste Sir Drako. Bolo to jasné každému po pár sekundách ako vkročil dnu a otvoril ústa. Niektorí povyskakovali hneď a tí , ktorí ostali chceli vyskočiť počas cesty, ale nemohli, okná sa nedali otvárať. Vtedy sa začala jazda „smrti“. Sir Drako, má totiž jednu mega vec a to dar reči ! Inak povedané, má hubu nevymáchanú, a tak sme si to  všetci užili, občas som chcela vytiahnuť ten bič skôr, ale nedalo sa. V jednu sekundu sa Sir Drakovi zavreli ústa, mysleli sme si, že mu prišlo nevoľno, ale bolo to iba  znamenie – dorazili sme do cieľa.

 

Putovali sme do zoo, kde sme sa dozvedeli, že ide o druhú najstaršiu po tej čo je vo Viedni.  Vstúpili sme do areálu a išli sme na to. Prvé zvieratá, ktoré sme zbadali boli tučniaky a tulene, boli zlaté, chceli sa s nami hrať, ale v tom Sir Drako zmenil smer trasy a zamieril  k supom. Na naše prekvapenie sa im dalo dostať do klietky, nebol tam žiadny zamestnanec a my sme sa mohli k supovi priblížiť úplne blízko, bez akejkoľvek bariéry. Začali sme sa fotiť. Toto sa stalo jedným zo životných momentov, na ktoré bude Sir Drako spomínať do konca života. Vo chvíli ako sa postavil vedľa supa a pozrel sa na neho svojimi mandľovými očkami sa sup začal približovať. Sir Drako ako správny model nemohol uhnúť a držal pózu. Jediná zmena bola v tom, že oči už na supa nevypliešťal, naopak, zatváral ich. Bál sa, že mu ich vyďobne. Pózu však držal pevne a odhodlane. Čakala som s fotoaparátom na správny moment a ten nakoniec prišiel. Sup načiahol hlavu a ďobol Sir Draka do ruky, ktorá ostala v jeho zobáku, bol z toho trochu otrasený, ale prežil. Šli sme teda veselo ďalej.

 

Na zoo sa mi veľmi páčilo to, že bola rozdelená na časti podľa svetadielov, a tak sme mohli zamieriť do Austrálie a za rohom napríklad do Afriky, podľa toho, aké zvieratá sme chceli vidieť. Mali tu všeličo možné aj nemožné, kengury, varany, nosorožce, žirafky, mačkovité šelmy, hrochy, malého sloníka s maminkou, rôzne plazy a ryby. Super na tom všetkom bolo, že sa skutočne skoro ku všetkému dalo priblížiť úplne blízko. V jednom pavilóne boli dokonca na voľno netopiere kalone, tie sa mi páčili asi najviac, boli zlatučké. Našla som si medzi nimi kamaráta Riška.

Prekvapená som bola aj tým, že tu majú gorilu a nie jednu. Avšak práve pri nich ma asi najviac zamrzelo ako ich my ľudia držíme v zajatí, pretože si to skutočne uvedomujú. Keď sme vošli do ich pavilónu jedna z nich sa na nás nahnevane pozrela, buchla päsťou o sklo, otočila sa chrbtom a ostala tak sedieť, viac sa na nikoho nepozrela, ostatné odišli do úzadia.

No, ale aby sme šli k veci a niečomu veselšiemu, hľadám predsa aligátora, krokodíla, čokoľvek také a to som našla ! Skutočne bol veľký, tučný a vypasený a mal aj kamarátov. Vytiahla som teda bič, skočila som k nim a jedného som ním zviazala, potom som sa na ňom zviezla ako na bicykli a podhodila mu moje dve pripravené obete na znak úcty, Bruca a Sir Draka.  Dobre, dobre vyjdem s farbou von, ja mám panický strach z krokodílov, aligátorov a podobne, ani by mi to nenapadlo, dívala som sa z bezpečia výšky nad nimi .

 

Máme tiež pár zážitkov s maďarčinou, ktorú všetci traja ovládame výborne, na ruskú jednotku. Prvý priamy kontakt s ňou bol pri kupovaní zmrzliny. Ja som sa dohovorila anglicky, Sir Drako nemecko-anglicko-hatlaninsky a Bruce slovensky - v preklade, na všetko ukázal a povedal no a prikyvoval hlavou. Sranda bola aj pri platení, keď predavačke Sir Drako nechal asi 2800 forintov a mávol rukou, že to je v porádku, nechaj si a ona vypleštila oči, že to je málo, nuž musel vytiahnuť posledné zlaté zuby a podarovať jej ich, my sme sa na ňom priživili.

 

Tropikárium sa nachádza v obchodom dome. Keď sme vošli dnu uvideli sme väčšie akvária s rôznymi druhmi rýb, aligátorov, krokodílov, takisto niečo z ríše hmyzu a na moje prekvapenie aj morčiatka, ktorých bolo veľa, dali sa kŕmiť mrkvičkou a šalátikom a pravdepodobne potom nimi kŕmili niečo väčšie, to už som si radšej nechcela domyslieť, že čo to presne bolo. Hlavnou atrakciou, prečo sme však prišli až sem boli nádrže so žralokmi a rajami.

Boli skutočne nádherné. Nikdy predtým som živého žraloka nevidela a tu ich bolo hneď niekoľko druhov. Ako sa patrí na modelky, všetci sme si nimi predviedli pár póz pre časopis Playboy. Super premyslená vec bol akoby tunel, do ktorého ste vošli a nad vami všade bola voda a všetko to tam usilovne plávalo.

Tiež sme tu našli nádrž, kde sa dali hladkať raje, keďže Sir Drako už o jednu ruku prišiel nedbal a hneď tam strčil druhú paprču. Doteraz však nevieme ako sa tie raje hladkajú, pretože sa to žiadnemu z nás nepodarilo. Chcela som ich aspoň pekne odfotiť, a tak som sa napchala do malého tunela z ktorého vychádzalo pár detí, ale na moje sklamanie moje slepé oči nič nevideli, sklá boli trochu špinavé, vykašlala som sa na to.

 

Na odchode sme si zakúpili pár suvenírov. Ja a môj otrok poháriky s uzatvárateľným viečkom, slamkou a obrázkom korytnačky, Sir Drako pre svojich príbuzných akési magnetky a odznačiky. Aby toho nebolo málo, Sir Drako sa rozhodol precvičiť opäť svoju maďarčinu a na prekvapenie všetkých si za posledné forinty dokázal rukami nohami objednať hamburger.

 

Vybrali sme sa teda domov, všetci už vedeli čo nás bude čakať a tak sme mali už štuple do uší pokúpené. Pred našim cieľom prebehlo dosť vtipné objednávanie pizze a po podaní správnych GPS súradníc, nám bola doručená a následne zjedená. S plnými bruchami sme ukončili naše dobrodružstvo.

 

Krátke video:

https://www.youtube.com/watch?v=lN4OTMie7tk



Prístupov 5528
Kvalita článku
(100%) hlasov 6

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Kresby 3
[ 17.11.2015] (príspevkov 48)
Benátky 2015
[ 13.5.2015] (príspevkov 1510)
Animeshow / Gameexpo 2015
[ 10.3.2015] (príspevkov 793)
Moje pokladíky
[ 25.1.2015] (príspevkov 1011)
Herné figúrky (malá zbierka)
[ 11.5.2014] (príspevkov 1484)
Cesta do divočiny
[ 20.4.2014] (príspevkov 673)
Final Fantasy XIII-2 brnenie
[ 11.9.2013] (príspevkov 77)
Môj herný svet
[ 3.8.2013] (príspevkov 555)
Ako to všetko začalo
[ 1.6.2013] (príspevkov 597)
Kresby 2
[ 13.8.2011] (príspevkov 145)